O knihe „Dobre vyladený mozog. Náš život z hľadiska neurovedy“ a životnom štýle šetrnom k životnému prostrediu

Moderný komerčný svet je postavený na predpoklade: čím viac človek má, tým je to pre neho lepšie. Stalo sa to však jednoducho preto, že väčšiu časť ľudskej histórie sme žili v podmienkach nedostatku. V súčasnosti sa situácia zmenila aj v bohatých aj v rozvojových krajinách. Prvýkrát v ľudskej histórii sa musíme prispôsobiť nadmernému množstvu informácií, materiálnych veci, jedla – vo všeobecnosti prakticky všetkého okrem času.

Prebytok materiálnych veci vedie ku klimatickým katastrofám a vyhynutiu zvierat a rastlín, nadmerné zásobovanie potravinami – k problému obezity, nadmerné množstvo informácií znižuje kvalitu ľudskej komunikácie a zasahuje do lepšej realizácie nášho tvorivého potenciálu.

Autor knihy „The Well-Tuned Brain: Neuroscience and the Life Well Lived“, americký neurobiológ Peter Whybrow kladie otázky, ktoré sú aktuálne vždy: kto je na vine a čo robiť „Kto sme?“ a „ Ako máme žiť?“

Kto je na vine?

Na základe analýzy nedávnych štúdií v oblasti neurobiológie autor knihy dospel k záveru, že nastavenie ľudského mozgu nezodpovedá podmienkam moderného života. Tu je niekoľko myšlienok a úryvkov z knihy:

Hlavným problémom moderného človeka je „zrážka troch základných faktorov: starodávna inštinktívna túžba po okamžitých výhodách, zvyky, ktoré sú základom efektívneho fungovania mozgu, a materiálne hodnoty, zakotvené v modernej trhovej kultúre.“

Po väčšinu svojej histórie človek existoval v neustálom hľadaní potravy. “V našej evolučnej histórii sme sa často stretávali s bolesťou a získanie odmien nebolo ľahké. Záujmy každého človeka požadovali, aby sa uchopil akéhokoľvek okamžitého úžitku.”

V dôsledku tohto vývoja je rozhodovací proces človeka najlepšie opísaný hyperbolou, t.j. výhoda, ktorú získame v krátkodobom horizonte, pre nás vyzerá oveľa atraktívnejšie ako výraznejšia odmena, ak je časovo posunutá. Inými slovami, ak nám bude ponúknutá možnosť získať 50 EUR o rok alebo 35 práve teraz, väčšina z nás si vyberie poslednú. Práve preto sme schopní vyloviť všetky ryby v z oceánu bez toho, aby sme mysleli na to, že tieto zdroje nie sú nekonečné.

V minulosti boli túžby každého mať viac jedla, viac sexu a mať viac bezpečia regulované obmedzenými možnosťami. Ale časy sa zmenili: dnes, keď sa pred nami otvoril oceán pokušení a príležitostí, to, čo bolo kedysi veľmi užitočnou črtou, sa stalo smrteľnou chybou.

“Našťastie, s určitou vytrvalosťou a správnym výcvikom schopnosť odkladať odmeny sa môže zlepšovať,” píše autor.

V zmenených podmienkach závisí existencia a budúcnosť človeka na takých nastaveniach nášho mozgu, ako sú:

  • empatické porozumenie
  • schopnosť odložiť odmenu;
  • schopnosť sústrediť pozornosť a dokončiť to, čo bolo začaté
  • schopnosť vyrovnať sa s premenlivosťou osudu

To znamená všetko, čo sa nazýva „charakter“, ktoré pozostáva z vnútorného pocitu samoregulácie, prijatia osobnej zodpovednosti a schopnosti ovládať svoje vlastné emócie, a najmä odmietnutia okamžitých výhod v záujme vzdialenejších cieľov.

Pre každého z nás v týchto bláznivých časoch je však hlavným problémom to, že je veľmi ťažké rozvíjať potrebné charakterové vlastnosti v spotrebiteľskej kultúre, ktorá ich prakticky nedokáže podporovať. Zároveň, ako šikovne sa dokážeme naladiť, je veľmi dôležité nielen pre osobnú odolnosť, ale aj pre verejnú politiku – pre formovanie výberov, ktoré robíme, kultúrnych inštitúcií, ktoré podporujeme, miest, ktoré budujeme, potravín, ktoré jeme a rešpektu k životnému prostrediu. A možno to najdôležitejšie – pre to, čo a ako naučíme ďalšiu generáciu.

Ďalej autor uvažuje o tom, ako môžeme žiť v týchto podmienkach hojnosti, berúc do úvahy túto našu povahu, najmä čo sa týka takých oblastí, ako sú:

  • Vzdelávanie
  • Výstavba miest
  • Spotreba a výroba potravín
  • Ekológia a ekonómia

Pri hľadaní odpovede na otázku „ako máme žiť“ autor analyzuje veľmi zaujímavé fakty a informácie z histórie obdobia osvietenstva, informácie o rozkvete a úpadku mestských štátov doby bronzovej, úspechu fínskeho vzdelávacieho systému, diela Friedricha Augusta von Hayeka, Adama Smitha, Charlesa Darwina, ako aj zaujímavé fakty a trendy zo života modernej Ameriky – fenomén obezity, tendencia spätného sťahovania obyvateľov z predmestí do miest, šírenie myšlienky „slow food“, problémy ekologického poľnohospodárstva atď.

Ako teda obmedziť inštinktívnu túžbu po okamžitých výhodách a zameriavať sa na dlhodobé riešenia problémov životného prostredia a človeka?”

„Mozog sa prispôsobuje prevládajúcim podmienkam existencie prostredníctvom zvykov. Alebo presnejšie povedané, mozog sa nastavuje keď získava návyky,“ píše autor.

Inými slovami, aby sme sa prispôsobili zmenenému svetu, musíme zmeniť svoje návyky. Autor predkladá veľa argumentov v prospech skutočnosti, že nie je dôvod dúfať v legislatívne riešenie problémov našej doby. “Teraz nás je veľa – niekoľko miliárd a to, prečo, ako a čo si vyberieme, je z dlhodobého hľadiska veľmi dôležité”, – píše.

Ekonomika zameraná na rast vytvára „rýchly nový svet“, ktorý je poháňaný spotrebiteľským dopytom. Tento svet nikdy neodpočíva, takže práca sa stáva našou hlavnou činnosťou dvadsaťštyri hodín denne, za cenu vytlačenia zo života rodiny, zdravého pohybu, voľného času a spánku.

Hospodársky rast navyše neznamená šťastný a pokojný život. „Pre mnohých členov strednej triedy sa konkurencia na pracovisku zintenzívnila a finančná stabilita sa naopak znížila, čo vedie k zvýšeniu metabolického stresu, ktorý často sa prejavuje úzkosťou a nárastom telesnej hmotnosti,“ píše autor. „Možno je už na čase prehodnotiť našu oddanosť ekonomickému rastu založenému na spotrebe a práci, ktorá si vyžaduje našu účasť 24 hodín denne, sedem dní v týždni?“

Okrem toho kľúčovú úlohu pri vývoji dobre vyladeného mozgu zohráva empatia, poznamenáva autor. Podľa moderného výskumu je rozvoj sebakontroly úzko spätý s empatiou a blízkymi rodinnými vzťahmi. James Heckman, prominentný ekonóm a laureát Nobelovej ceny, tvrdí, že dieťa je oveľa viac postihnuté nedostatkom rodičovskej pozornosti ako chudobou rodiny.

Spôsob, akým sa od útleho detstva vysporiadame so skúsenosťami, ktoré nám prináša láska a straty, vytvára intuitívne sebavedomie, ktoré riadi naše správanie v spoločnosti, keď sa staneme dospelými. Kolektívne vyjadrenie takýchto sociálnych pocitov zase zaisťuje stabilitu našich kultúrnych inštitúcií, napĺňa významom príbehy, ktoré zdieľame, keď tvoríme literárne, hudobné diela, inscenácie a maľby a udržuje spoločenské väzby, ktoré nám poskytujú mnoho z najcennejších odmien v živote.

Autor vyjadruje poľutovanie nad tým, že v spotrebiteľskom svete sa intuitívne činy nevyhnutnej ľudskej starostlivosti – to, čo prináša potešenie samotnému človeku a šťastie ľuďom v jeho okolí – čoraz viac odvracajú od svojho zdroja a presúvajú sa do sféry trhu. „Výchova deti, starostlivosť o staršie osoby, príprava rodinných večerí – sú len tri jednoduché príklady,“ píše.

Schopnosť veriť druhým, ktorá je základom schopnosti empatie, sa formuje už v ranom detstve. Nevyhnutnou podmienkou pre výučbu nevyhnutných charakterových čŕt v mladej generácii je zároveň spoľahlivá väzba najskôr k matke, potom k učiteľovi.

Vďaka skorému formovaniu takejto väzby, schopnosti morálnej predstavivosti a dôslednému prístupu k rozvoju charakteru človek má náklonnosť vytvárať silnú spoločnosť založenú na empatii.

Podľa autora je hlavnou úlohou vzdelávania rozvíjať vlastnosti, ktoré tvoria také silné stránky charakteru, ako sú: kritické myslenie, analytické zručnosti, zmysel pre spravodlivosť, pochopenie krásy a empatia. Najdôležitejším faktorom je „uznanie väčšej hodnoty osobnej zodpovednosti a dôvery ako výsledkov skúšok“.

Zároveň je však „zrejmé, že zmena ľudského správania, len na základe volania po morálke bez ohľadu na osobné záujmy, je nemožná“, verí autor. „Bez vyváženej odmeny ľudia konajúci v ich osobných záujmoch vyčerpajú všetky dostupné zdroje bez toho, aby premýšľali o budúcnosti.“

Zachytila nás ohromujúca, príliš bohatá na materiálne zdroje, kultúra vytvorená naším materiálnym úspechom. Keď dostávame všetko, na čo si len pomyslíme, prichádzame do konfliktu s vlastnou biológiou, pretože sme neschopní premýšľať o dlhodobých dôsledkoch nášho správania.

Čo robiť?

Čítanie tejto knihy ma prinútilo premýšľať o tom, v čom sa osobne musím obmedziť a akú vyváženú odmenu potrebujem, aby som sa vzdala okamžitých výhod zo spotreby 🙂 “Dobre, čo by som mala odmietnuť, a kde je moja vyvážená odmena?” Spýtala som sa sama seba.

Pri myšlienke na sebaobmedzenie prichádzajú do úvahy:

  • Stravovacie návyky
  • Spotrebiteľské návyky
  • Zvyk merať úspech v hmotnom zmysle a bojovať o miesto na slnku

Nebolo by pekné nahradiť snahu o individuálny zisk myšlienkou o prosperity komunity, do ktorej patrím (hoci moderný človek takúto komunitu prakticky nemá)? Je zaujímavé si predstaviť, čo by sa stalo, keby naša obvyklá túžba po individuálnom úspechu a nezávislosti bola nahradená rozšíreným uvedomením si našej univerzálnej vzájomnej závislosti a túžbou po vzájomnej podpore a vzájomnej pomoci, – pustila som sa do idylických snov 🙂

V tom okamihu mi veľmi vhod prišiel do cesty článok, ktorý ukazuje na údaje inovačného fondu Sitra pri fínskom parlamente o tom, že každý Fín ročne vytvára asi 10 000 kg emisií uhlíka. „Ak chceme, aby zmena klímy neprekročila 1,5 ° C, je potrebné túto hodnotu do roku 2030 znížiť trojnásobne a do roku 2050 desaťnásobne. Najbližších niekoľko rokov bude pravdepodobne najdôležitejšími v našej histórii,“- hovoria zástupcovia fondu.

Článok ma veľmi zaujal a išla som navštíviť webovú stránku Fondu Sitra, aby som zistila, čo presne navrhuje Fínom zmeniť v ich životnom štýle, aby sa znížila ich „uhlíková stopa“.

Hlavnými zdrojmi skleníkových plynov sú podľa ich údajov spotreba mäsa a mliečnych výrobkov, využívanie energie na báze fosílnych palív, ako aj používanie automobilov a letecká doprava. Tu je zoznam niektorých usmernení týkajúcich sa životného štýlu, ktoré sú potrebné na zníženie klimatických zmien:

SmartConsumption

  • Prechod na vegetariánsku stravu
  • Používanie verejnej dopravy
  • Cestovanie vlakom namiesto lietadla
  • Konzumovanie prevažne miestnych potravín
  • Bývanie s menšou obytnou plochou na jednu osobu
  • Kúpa použitých predmetov spotreby

Zdroj:1.5-degree lifestyles


Toto už nie je vtipné, pomyslela som si. Hovädzie a bravčové mäso v rodine takmer nekonzumujeme, ale odoprieť si kúsok masla na raňajky? A čo tí, ktorí radi jedia mäso na raňajky, obedy a večere? Dokážem si predstaviť reakciu ľudí, ktorí sa zaoberajú výrobou mäsa a mlieka, keď sa im povie: „Chlapi, ľudia už nebudú jesť mäso a syr, poďte robiť niečo iné.“

„Poľnohospodári môžu zarábať rovnaký príjem tým, že budú vyrábať mäso ako delikatesu, a nie ako produkt dennej spotreby. Na tento účel sa používajú úplne odlišné metódy chovu zvierat,“- z článku BBC o tom „Čo sa stane, ak sa všetci ľudia náhle stanú vegetariánmi“

Išla som googliť ďalej. Takto o tom píše portál Vedecké Rusko: „Strava založená na rastlinách môže znížiť škodlivé emisie a skleníkové plyny najmä o 73%. Zníženie spotreby výrobkov, ktoré nie sú základnými potravinami a nie sú v strave nevyhnutné (oleje, alkohol, cukor a stimulanty) o 20% vylúčením výrobcov s vysokou úrovňou vplyvu zníži množstvo skleníkových plynov o 43%. Plocha globálnej poľnohospodárskej pôdy sa zníži o cca 3,1 miliardy hektárov (o 76%). Toto zmierni tlak na tropické lesy a vráti Zem späť do prírody.“

Po tomto som sa začala cítiť ako človek, ktorý sa práve dozvedel, že má cukrovku, a aby si predĺžil svoj život, musí sa vzdať koláčov a zmrzliny. “A to vážne?” – spýtal sa vystrašene môj limbický mozog. “A je všetko skutočne tak zlé? – pohli sa moje neurónové spojenia.

„Čo bude ďalej, závisí od toho, ktorý z týchto dvoch scenárov bude ľudstvo nasledovať. Buď neurobí nič a bude žiť tak, ako doteraz (potom do konca storočia sa teplota zvýši o ďalšie 4 stupne), alebo podnikne tvrdé opatrenia na zníženie emisií CO2 alebo dokonca na ich odstránenie z atmosféry. Potom zostaneme na približne rovnakej úrovni ako teraz.“ Portál theoryandpractice.ru

Áno, znie to hrozivo, očividne niečo naozaj musíme zmeniť. Avšak treba rátať s tým, že pokiaľ ide o osobné obmedzovanie, človek bude stále potrebovať niečo viac ako vzdialenú príležitosť, aby jedného dňa zachránil ľudstvo pred environmentálnou katastrofou (mozog odoláva všetkou svojou mocou: čo keď to aj tak nepomôže, veď susedia sa netrápia., atď. :)).

Je to ako pokúsiť sa zastaviť uháňajúce sa po diaľnici auto proti vôli jeho vodiča: čo, skutočne všetci sa stanú vegetariánmi?

Ako na to? Pokúsim sa aplikovať neurobiológiu v praxi 🙂 Najprv treba znížiť napätie t.j.- upokojiť svoj limbický mozog s jeho emóciami. Namiesto „prechodu na vegetariánsku stravu“ mu môžem napríklad ponúknuť „vzdať sa mäsa a mlieka na jeden deň v týždni“. Namiesto „prestať jest sladkosti“ – „nekupovať výrobky s obsahom palmového oleja a obmedziť spotrebu cukru“. A snáď čert už nebude vyzerať tak strašidelne.

„Ak 4-členná rodina odmietne syr a mäso raz týždenne, bude to rovnaké, ako keby ste nepoužívali auto 5 týždňov.“ ecobureau.ru

A čo na oplátku dostanem, kde je moja vyvážená odmena? – mozog sa neupokojuje a vyžaduje si svoju dávku dopamínu.

Pripojím mechanizmus dopamínovej spätnej väzby – popremýšľam o tom, čo môžem získať na oplátku obmedzením svojich spotrebiteľských návykov.

Ak budem menej kupovať, nemusím toľko pracovať a budem mať:

  • viac voľného času na tvorivosť a sebarealizáciu (vyvážená odmena),
  • viac času pre rodinu a priateľov, čo znamená viac dôvery a blízkych vzťahov (vyvážená odmena)
  • ak nás bude veľa, máme šancu získať čistejšie a bezpečnejšie prostredie (odložená odmena),
  • čo znamená, že môžeme dúfať v lepšiu budúcnosť našich detí (odložená odmena).

K problému sa môžete priblížiť ešte praktickejšie a skombinovať podnikanie s radosťou: namiesto ďalších šiat si napríklad kúpiť permanentku na jogu alebo vstupenky do divadla (okamžitá odmena).

Znie to skvele, ale podľa môjho názoru tu nie je všetko také jednoduché. Viac voľného času automaticky neznamená, že si naozaj uskutočním svoje kreatívne nápady a rodinné vzťahy sa zlepšia.

Veľmi dobre o tom bolo napísané v tejto pasáži z knihy „Súčasnosť je lepšia ako ideál: odmietnutie zhonu pre pokojný, jednoduchý a duševný život“, autorky Shauny Niequist:

„Počas aktívneho predaja sa ľahko cítiť očarujúco – oveľa ľahšie ako pri rodinnej večeri. Je také príjemné byť kompetentný v práci, najmä ak rodinný život nie je ľahký. Možno sme „závislí“ na tejto ľahkosti? (…) Keď je doma všetko napäté, je skvelé byť úspešný v práci, však? Aké je to skvelé a aké nebezpečné. Aké skvelé je utiecť k tým, ktorí vás milujú povrchne, vážia si váš prínos a obdivujú vašu pracovnú úlohu. S notebookom môžem robiť veci, ktoré nemôžem dosiahnuť pri výchove detí. Zvládam svoje termíny tak, aby som nikdy nemohla zvládnuť svoje manželstvo.“ Viac si prečítate tu (po rusky)

Aby som skutočne získala vyváženú odmenu, budem musieť zmeniť nielen zvyk jesť mäso a syr. Aby som to dosiahla, potrebujem zmeniť svoje povedomie, naučiť sa udržiavať hlboké, vážne vzťahy založené na blízkosti a zraniteľnosti, premýšľať o tom, čo naozaj potrebujem pre šťastie, ak sa vzdám všetkých atribútov úspechu, po ktorých ide väčšina, prestanem merať svoju hodnotu veľkosťou môjho príjmu, prestanem sa báť byť zraniteľná a závislá na iných.

Ale nakoniec, pomyslela som si v duchu, je to neuveriteľne oslobodzujúce – môžem posunúť ďalej finančné ciele, ktoré zo zvyku visia v hornej časti priorít, a urobiť niečo zmysluplnejšie. 😉

Add A Comment